mýty a fakty o Dalmatíncoch

 Francúzi sú preslávení sloganom "joie de vivre", Taliani zase "dolce vita". 

Myslím, že v Dalmácii sa oboch spojilo dohromady, lebo tú radosť zo sladkého života tu vnímam na každom rohu. 

Starosti a povinnosti si Dalmatínci až tak nepripúšťajú, však nejako bolo a bude tak aj zajtra. A nie je možné všetko urobiť hneď, človek si musí nejakú prácu nechať aj na potom, pretože čo by robil budúci rok? Krátko, jasne, výstižne POLAKO. 

         Dalmatínci sa nestresujú tak ako my. 

Peniaze síce tiež majú radi, ale že by si kvôli nim "zlumplovali" telo a strhali žily, tak to zase nie. To si radšej užívajú drobné radosti života, lebo to im dáva zmysel.  Mne to síce trvalo dlho si zvyknúť na to ich klasické polako alebo sutra čemo. No dnes už to vidím úplne inak.  

Typickí dalmatínci sú veľmi spoločenskí, 

nevynechajú žiadnu udalosť, hostinu alebo akúkoľvek príležitosť, ktorá sa pre nich môže stať oslavou. Za všetkých okolností si vždy nájdu dôvod oslavovať kedykoľvek a kdekoľvek. Dobré jedlo a víno je pre nich samozrejmosťou a čas tomu venovaný neoklame ani pri práci na vinici alebo na olivových hájoch. 

    Konzumácia je vždy umocnená prítomnosťou priateľov, mnohokrát sa stane, že zrazu máte stolovníkov plný dom bez toho, aby ste to vopred plánovali. 

    Dalmatíncom nerobí problém kohokoľvek pohostiť a niekedy mi pripomínajú Ježiša, ktorý podelil piatimi chlebami a dvoma rybami 5 tisíc mužov. A pritom sa každý naje do sýtosti. 

Áno, Dalmácia je taký jeden veľký zázrak.

    Mám pre vás jednu radu alebo odporúčania, ak by ste chceli niekedy hostiť pri sebe Dalmatíncov. Nedávajte hosťom jedlo na tanier ako už hotovú porciu. 

V Dalmácii je zvykom, že sa všetky pokrmy dajú na stôl v hrncoch, misách, na táckach a podobne, a pred hostí sa položí prázdny tanier. Každý sám si potom z ponúkaných jedál naberie na tanier to, čo chce a v akom množstve to zvládne. 

    Ak by ste predložili Dalmatínci už pripravenú porciu, mohol by sa cítiť dotknutý, že mu už nechcete dať viac. Iný kraj – iný mrav, je to len ďalšia odlišnosť od našich zvyklostí.

Ďalšou neobvyklosťou je to, že sa hostia nevyzývajú k jedlu. Také to naše "berte si" tu nepoznajú. Pretože čo je na stole, to je všetkých a každý si automaticky zoberie to, na čo má chuť. Nabádať hosťa k tomu, aby si vzal niečo, čo sám nechce, je nevhodné. 

A nepohoršujte sa nad spôsobom stolovania dalmatíncov, je tiež trochu odlišné od nášho bez toho, aby to oni vnímali ako neslušné správanie. 

    Dalmatínci sú zvyknutí jedlo vychutnávať so všetkým, takže s mlaskaním okusujú a olizujú kosti jahňacieho, so srkaním vysávajú šťavu z rybích hláv a chlebom vytierajú z tácok olivový olej, ktorým potom pokvapká celý obrus. Nemajte im to za zlé, filozofiou Dalmatínca je, že z dobrého jedla nesmie nič prísť nazmar.

A viete, prečo Dalmatínec tak rýchlo jej? (Tzn. hádže do seba jedlo ako topič uhlia do kotla?) Pretože pomaly žije. A svet musí byť v rovnováhe. 

Pravý dalmatínec miluje jedlo viac ako seba samého. 

Dobre sa najesť a napiť ich pre neho alfou a omegou jeho žitia. Nepotrebuje zhromažďovať peniaze alebo hmotné statky – ak má na večeru, je spokojný. 

Pravý Dalmatínec je spokojný aj v prípade, že na tú večeru nemá, pretože vie, že ho iný pravý Dalmatínec pozve.

Pravého Dalmatínca neuvidíte, že by sa šiel najesť do reštaurácie či konoby. 

    Ak by snáď predsa len bol nejakými zvláštnymi okolnosťami k tejto eventualite donútený, nikdy by nešiel do podniku primárne určeného pre turistov. A rozhodne by si nedal v reštaurácii rybu, pretože veľmi dobre vie, že väčšinou nejde o rybu práve vytiahnutú z jadranských vĺn, ale o mrazenú rybu dovezenú z Maroka alebo Turecka. Pravý dalmatínec je buď sám rybár, alebo ryby získava od svojho priateľa rybára. Ale nikdy, naozaj nikdy, neje ryby z Maroka.

Hovorí sa, že  Dalmatínci jedia radi spolu. 

    Obed či večera v kruhu svojich priateľov, to je to pravé meritum ich žitia. Dobre sa najesť, napiť a ešte sa pri tom pobaviť dáva zmysel ich životu, pretože ich filozofiou je byť šťastný. A šťastný môže byť človek iba vtedy, keď je s ľuďmi, ktorá má rád, keď sa smeje a keď má plné brucho. Peniaze v banke a zlato v kredenci šťastie nevytvárajú.

A tiež sa hovorí aj to, že  Dalmatínci  sa vzájomne navštevujú, 

    raz pozve ten toho, inokedy zas ten druhý onoho. 

Špecialitou sú tzv. fešty, kedy sa pri príležitosti sviatku nejakého svätého zíde u jedného pravého Dalmatínca horda priateľov, rovnako pravých Dalmatíncov, a hodujú a bavia sa až do vyčerpania. Obvykle sa pritom hrá na harmoniku alebo na gitaru a spievajú sa dalmácke piesne. 

ľudovo tu medzi nami týmto feštám vravievame aj "majmunovo" tu sa ozaj vždy nájde dôvod na nejakú oslavu...

    Keby ste boli niekto pragmatik a uvažovali by ste, kto všetkých tých hostí obsluhuje, a potom upratuje a umyje tie hromady riadu. Podľa pravidiel by to mala byť vždy manželka hostiteľa, ale nebojte sa. Tu opäť všetko všetci spoločne a hlavne POLAKO.

Pravý Dalmatínec zje ohromné množstvo jedla bez toho, aby sa cítil že sa prejedol. 

Na feštách sa podáva niekoľko chodov a všetko sa prelieva litrami bevandy alebo gemištu.

Bevanda je biele víno riedené stolovou čistou vodou a gemišt je tzv strik ale v pomere biele víno 1/3 a 2/3 minerálnej vody. Obľúbená minerálna voda, ktorá nikdy nechýba na stoloch je JAMNICA. 

 Zatiaľ čo ja by som skončila už pri predkrme, pravý Dalmatínec dostane po "predbehu" ešte len ten správny hlad.

Bola som svedkom toho, kedy taký mini pidi človiečik cez ktorého bolo ledva vidno, zjedol plný tanier guláša ako predjedlo, potom si dal grilovanú rybu a ešte aj  pečené kurence, zajedol to kusom odojka z pod peky a hostinu zavŕšil piatimi palacinkami s marmeládou. 

Vnímam to ako božiu nespravodlivosť a pociťujem ako životnú ujmu, pretože ja osobne by som také množstvo jedla nezjedla ani za 2 dni a pritom priberiem, len sa trochu viac nadýchnem. No a tento žrút sa ládoval a bol chudý ako čackalica (špáratko)

     Pravý Dalmatínec má totiž prispôsobené trávenie, ktoré sa vymyká všetkým doterajším vedeckým poznatkom inak si to neviem vysvetliť. 

Tým sa trochu oblúkom dostávam k dalmátinskej pohostinnosti. 

Zatiaľ čo u nás  (československu) sa traduje rozprávka, kedy sa upečená hus schováva pred návštevou pod posteľ, a všetkým to pripadá ľahko úsmevné, v Dalmácii sa pre návštevou znáša všetko jedlo, čo sa kde doma nájde. Vlastne ono nie iba v Dalmácií. Môj manžel, kto nás pozná je toho pravým príkladom. 

    Ak niekedy navštívite dalmatínsku domácnosť, spoznáte, že najväčšou radosťou domácich je vás čo najlepšie pohostiť. Neskôr zistíte, že ste im počas vašej návštevy zjedli ich obed, štrúdľu a vypili fľašu rakije, k tomu Vám  na cestu ešte zabalia misku fíg a košík nelúpaných mandlí, či čerstvo obrané citróny alebo mandarínky, pretože nemôžete odísť len tak s prázdnymi rukami.

Možno príklad hodný nasledovania, čo myslíte?

ďalší z mýtov, ktoré sa hovoria je ...

Dalmatínci sú výborní vodiči. Aspoň si to teda sami o sebe myslia. 

Skutočnosť je taká, že stretnúť na ceste pravého Dalmatínca je nebezpečnejšie ako stretnúť v Tatrách hladného medveďa. 

Pravý Dalmatínec jazdí rýchlo a spravidla stredom vozovky. Prítomnosť ostatných účastníkov cestnej premávky považuje takmer za osobnú urážku, lebo mu príde nepatričné, aby bol nejakým spôsobom obmedzovaný v štýle svojej jazdy, či už prípadným vybočením zo stredu vozovky ku krajnici, alebo nedajbože spomalením. 

    Pravý Dalmatínec dokáže na ceste tolerovať len iných Dalmatíncov, s ktorými sa vzájomne zdraví tiahlym húkaním. Čo naopak nedokáže už vôbec rešpektovať, to sú cyklisti z radov turistov, ktorých považuje za cestné vši. 

Dalmatínec by nikdy v živote nesadol na bicykel, pretože jazdu na ňom považuje za niečo také nepohodlné, že vôbec nechápe, prečo by mal niekedy niečo také dobrovoľne vykonávať. A prítomnosť cyklistov na ceste považuje za bizarnú okolnosť, ktorú treba eliminovať. Pokiaľ teda míňa na ceste nejakého cyklistu, ak ho nezrazí do priekopy rovno bočným zrkadlom, aspoň v tesnej blízkosti pri predbiehaní silne zatrúbi, takže šliapajúci nešťastník ľaknutím spadne do priekopy sám.

Dalmatínec dokáže posadiť do úplne malého auta maximum osôb. Ich autá sú v zásade aj viac farebné. Nejak sa nezaoberajú týmto kozmetickým detailom. 

Dalmatínec naše obavy nad prípadným stretnutím s chorvátskou políciou v prípade ak Vás vezie v aute ôsmich jednoducho s jeho typickým kľudom rozmetá slovami, že on všetkých policajtov na ostrove pozná a že otec ich veliteľa s jeho otcom vypili spoločne veľa vína. To bol neochvejný argument, ktorý nás úplne upokojil. Jazda samotná už nie. 

Dalmatínec zásadne v obciach nedodržiaval dopravné značenie, nieto ešte predpísanú rýchlosť. Pri jazde v serpentínach z kopca dole sa otáčal na spolujazdca dozadu a rozprával žartovné historky, ktorým sa nikto nesmial, pretože všetci vyťukávali do mobilov závet či rozlúčku s rodinami a aj  ateisti sa križovali a začali modliť očenáš. 

Pri jazde stredom vozovky alebo v protismere protiidúce vozidlá nijako nereflektoval - to bol ich problém, či sa mu vyhnú pádom zo zrázu alebo na druhej strane prejdú skalou. 

Kto si pamätá jazdu mníšky s Louis de Funésom vo filme Četník sa žení, tak to bol presne ten istý štýl jazdy. Avšak nás celú cestu ten náš Dalmatínec ubezpečoval, nech sa nebojíme, že on ešte nikdy v živote nebúral, čo znamená, že sa nabúrať vlastne vôbec nemôže. Zaujímavá logika, ktorú som nepochopila, ale vzhľadom na to, že žijem, tak mal pravdu. Veď som to hovorila hneď na začiatku - vraví Dalmatínci sú výborní vodiči. 

Pravidlá cestnej premávky pre pravých Dalmatíncov:

1. Pravidlá stanovené zákonom nemusíš dodržiavať, pokiaľ ťa nikto nevidí. (V Dalmácii platí všeobecne.)

2. Na križovatkách máš vždy prednosť, ak si rýchlejší ako ostatní. Ak nie si rýchlejší, máš tiež prednosť, ale musíš trúbiť.

3. Dopravnú značku STOP nemusíš rešpektovať, ak vidíš, že nikto nejde. Alebo si to aspoň myslíš.

4. Zákruty na vozovke s nespevnenou krajnicou prechádzaj zásadne v protismere. Prípadné protiidúce vozidlo nebude mať žiadny problém uhnúť tí z vozovky do járku.

5. Cyklistov a podobných (ako ich oni nazývajú zajebance) máš povolené zrážať z cesty. Ak máš citlivú povahu, tak aspoň na dotyčného si dobre zakrič cez otvorené okno a počastuj ho tými správnymi výrazmi a´la Dalamácia.

6. Zákonom povolená hladina alkoholu v krvi počas jazdy je pre teba záväzná len v tom prípade, ak si svojmu kamarátovi policajtovi zviedol ženu, alebo si naň niekde praskol, že jazdí opitý.

7. Technický stav vozidla nie je rozhodujúci. Rozhodujúce je, či auto ide alebo nie. Rovnako nie je dôležité, že auto červenej farby má 50 odtieňov po celej karosérií.

8. Zaparkovať auto nemusíš iba na miestach na to určených, ale odstav svoje autíčko tak, aby pre teba bol nasledujúci pohyb bez dopravného prostriedku čo najmenej vysiľujúci.

9. Z bodu A do bodu B sa presúvaj pokiaľ možno čo najväčšou rýchlosťou. Čím menej času stráviš na ceste, tým viac času budeš môcť stráviť v kafiči. (a v tom kafići teda trávia hodne veľa času) 

10. Nie je nutné, aby tvoje vozidlo bolo vybavené ŠPZ. Z domácich každý vie, komu tvoje auto patrí, a turistom je do toho nič (jebiga zákon domáceho) 

a na záver také jedno moje zamyslenie: 

Stále tomu tak nejako nerozumiem... Prečo si ľudia lámu hlavu, aké sú ceny v Chorvátsku? 

Idú snáď do Chorvátska len kvôli tomu, aby si tam dali pivo a zmrzlinu? 

Pokiaľ je to priorita číslo 1, tak môžu zostať doma a tieto komodity si kúpiť pri každom kiosku. 

Ja, aj keby som na tom bola tak, že by mi už nezostalo ani na kornút zmrzliny, aj tak by som do Chorvátska išla. (teda ja to nemusím, ja tu žijem ..ale čisto teoreticky) 

Pretože pre mňa sú podstatné iné veci Tešila by som sa na to, že uvidím tú neskutočne blankytnú modrú jadranského neba, že ucítim tú úžasnú kombináciu vône borovíc a slaného mora, že začujem spev cikád alias cvrčkou, ktoré doplna zvuk  špliechania morských vĺn a prelievajúcich sa kamienkov..

že si môžem nabrať priamo zo stromu čerstvé figy, alebo tie famózne domáce paradajky .. 

... zabudla som na niečo?

Ľudí, nebláznite. To pivo, zmrzku alebo aj ten vyprážaný syr (ako bratia Česi vravia smažák) si dáte doma, ale Jadran je len jeden. 

..a ešte nepátrajte, aké bude počasie práve v tom vašom termíne. Ani Pánboh to nevie dlhšie ako 3 dni dopredu s istotou. A aj keď budete skúmať všetky tie rôzne aplikácie a radary, nakoniec zistíte, že ten daný deň je rovnako úplne inak. Koľkokrát som mala v mobile obrázok, že práve prší, a v skutočnosti mi nad hlavou svietilo slnko. Ono sa totiž rado smeje na tých, ktorí sa sami smejú. 

A ak zaprší, no tak bože. Letný dážď ešte nikomu neublížil a ako Dalmatínci vravia nie som z cukru, aby som sa roztopil, alebo si iba tak zalezte do postele a dajte si šlofíka, na ktorého nemáte doma cez celý rok čas. Taký spánok počas dňa môže byť ďaleko ozdravujúci ako celodenné váľanie sa pod rozpáleným slnkom na pláži. A prišli ste si predsa oddýchnuť, no nie?

Nič nesiľte, užívajte si tamojšie prostredie. Rozhliadajte sa okolo seba a vnímajte tú krásu všetkými svojimi zmyslami.

.. za pozeranie od vás nikto nebude chcieť ani cent.... to máte ako bonus OD nášho Jadranu úplne zadarmo ..